„NEPOVAŽUJEM SA ZA HEREČKU, ALE HRANIE JE TROCHU DROGA,“ ŘÍKÁ KRISTÍNA TORMOVÁ

Kristína Tormová se na sociálních sítích proslavila fotkami svých nápaditých triček s originálními nápisy. Začínala ale jako divadelní, televizní i filmová herečka, je knižní autorkou, z nichž jedna byla předlohou pro slovenský seriál Som mama, a hlavně je mámou na plný úvazek. Co ve svém životě považuje za úspěch? Jak se zrodil nápad na trička a co vše nám Kristína prozradila o mateřství?

Svou kariéru jsi započala jako herečka. Kde všude jsi hrála a jaké dílo máš ze své filmografie nejraději?

Nuž, tak to vzniklo. Pritom som študovala divadelnú dramaturgiu, robila roky asistentku režie, písala články a náhodne som sa stala herečkou. Tri castingy v živote a som považovaná za herečku. Ja sa za ňu však nepovažujem. Je to skôr moja záľuba, občasný príjem, ale rozhodne to nie je niečo, čomu by som sa chcela plnohodnotne venovať.

Začínala som v Radošinskom naivnom divadle, potom prišiel jeden z prvých slovenských seriálov Rodinné tajomstvá, kde ma nevedomky obsadili do role dcéry môjho skutočného otca. Úplne prelomovým bol muzikál Pridcenti, kde na mne jeho producenti postavili PR a vtedy som definitívne “zherečkovatela”. Veľmi si vážim, že som hrala v troch inscenáciách v Činohernom klube v Prahe s tými najúžasnejšími hercami, že som mala možnosť pracovať s Ladislavom Smočkom, legendou českého divadelníctva, a tiež to, že som dostala hlavnú ženskú rolu vo filme Pouta, za ktorú som bola dokonca nominovaná na Českého leva. Na to, že som neherečka, mám celkom slušné herecké portfólio a všetko sú to pre mňa skôr neuveriteľné zážitky než životné úspechy. A všetky spolupráce si nekonečne vážim a budem za ne nekonečne vďačná. O seriáli, ktorý je na motívy mojej knižky Som mama, ani nehovorím.

Boli to všetko krásne časy, no pohla som sa inou cestou. Najmä preto, že mi nevyhovovalo čakať, kým mi dá niekto prácu a chcela som ostať doma s deťmi a nechcela som, aby ich vychovávala opatrovateľka. Tak som sa zariadila inak. Ovšem verím, že ešte budem mať možnosť niekedy si niečo malé zahrať. Je to trochu droga.

Zmínila jsi, že za hlavní ženskou roli v českém filmu Pouta z roku 2010 jsi byla nominovaná na Českého lva. Jaké jsi měla z nominace pocity a za jak velký herecký úspěch to považuješ?

Bol to opäť skôr zážitok a nie úspech. Tým, že som na herectve nikdy nelipla a bavilo ma kopec iných vecí, nejako som od neho nikdy nič neočakávala. A možno aj preto sa mi udialo toľko vecí. Keď mi kamarátka napísala, že som nominovaná na Českého leva, najprv som si myslela, že si robí srandu, a potom som bola presvedčená o tom, že si ma s niekým pomýlili. Bola som pyšná na náš tím, film Pouta dostal 11 levov. Ja som toho svojho nedostala, som slušne vychované skromné dievča, nechala som ho kolegyni Bydžovskej. Najviac sa asi tešil môj otec, ktorý je výborný herec. Aj jeho otec a mama boli herci. Takže asi on bol najviac dojatý, že sa niečo také výnimočné deje. Takže pre mňa na tom bolo najkrajšie sledovať pyšného otca. Ale keď v Lucerne ukázali moju fotku medzi Bydžovskou a Geislerkou, uverila som, že sa to naozaj stalo, a povedala som si len: “haluz”. Srandovné sú moje príhody, veruže.

Vyhrála jsi cenu Social Awards Slovakia v kategorii rodina. Byl to pro tebe úspěch, nebo tímto směrem, cestou influencerky, úplně nechceš jít?

V rámci influencerstva si idem svoju tvrdohlavú cestu, považujem sa skôr za content creatorku a taktiež nič neočakávam. Priznám sa, najprv som sa aj zľakla, keď som sa videla v užšej nominácií. Aj som sa preľakla, aby som prepánajána nevyhrala, lebo veď ja niečo také vôbec nechcem. Napokon som teda vyhrala (smiech) a až potom mi došlo, že za mňa hlasovali bez môjho “pushovania” moji followeri a vďaka nim som vyhrala. Žiadna porota. A tak ma to napokon dojalo a som veľmi veľmi vďačná, že mi dali takýmto spôsobom spätnú väzbu na moju prácu.

Je to pekný zážitok, ktorý však za úspech zase nepovažujem. Nič okrem radosti mi to neprinieslo. A to je dobre, lebo radosť je pre mňa dôležitá. Za úspech považujem to, že som vyhrala hygienické potreby v hodnote 500 euro, pretože som ich darovala nocľahárni pre ľudí bez domova. A to je ďalšia radosť.

Na Instagramu tě sleduje přes 130 tisíc lidí. S jakou vizí vedeš svůj instagramový profil? Co je pro tebe důvodem být veřejně aktivní online?

Od štvrtej triedy na základnej si píšem denník, na základnej som vydávala tri časopisy, veľa som vždy fotila, písala som do novín aj magazínov. Sociálne siete tak pre mňa nie sú ničím novým, len je to výborná platforma na to, aby som robila to, čo ma baví, jednoduchšie. Svoj profil vediem s víziou humoru a akejsi osvety. Snažím sa odľahčovať náročné veci, písať o veciach, o ktorých sa až tak nepíše, propagovať lokálnych šikovných ľudí, písať o tom, že obyčajnosť je oveľa neobyčajnejšia a úžasnejšia, než by sa mohla zdať.

Kde se vzal nápad vyrábět nápaditá trička s nápisy? 

Tričká som začala vyrábať už asi pred dvanástimi rokmi ako darčeky pre okolie. Nakoľko sa mi ale stalo, že som nedostala v divadle prácu, ostala som v podstate z mesiaca na mesiac bez príjmu, rovnako ako môj vtedajší partner. A tak som začala tričká predávať najprv kamarátom, neskôr chodiť po jarmokoch, marketoch. A nakoľko mi vedeli urobiť aký taký príjem, robila som ich stále viac, až som sa stala značkou.

Chýbali mi sradovné tričká, nechcela som tie, na ktorých je napísané “love”, chcela som niečo, čo budem nosiť rada a mať vtipnú hruď. Ja, pravdu povediac, vždy vyrábam to, čo sa mi práve páči a čo “potrebujem”. No a pásiky, na tých som si fičala od puberty. Asi hlavne vďaka cirkusantom a filmu Záhrada.

Popíšeš nám, co vše je potřeba udělat, než takový produkt spatří světlo světa?

Kedysi som tričká maľovala ručne. Nakupovala som tie najlacnejšie kúsky, aby som na nich čo najviac zarobila, keď ich pomaľujem. Keď sa mi narodili dcéry, maľovala som každý večer, aby som mala aký-taký príjem, vypisovala faktúry, chodila na poštu. Tričká sa mi sušili po celom byte. Neskôr som mala veľkú odozvu a nestíhala som maľovať, a tak som poprosila svojho exšvagra, ktorý má obchod s nápaditými tričkami, či by mi ich nepomohli vyrábať. Za noc sa všetky vypredali. A tak vzniklá tá Koláčová, ktorú poznáte v dnešnej podobe.

Koláčová prešla veľkým vývojom. V tom obchode sa ma ujal môj terajší manžel, s ktorým sme si ľudsky a pracovne sadli až tak, že sme si sadli aj mužsko-žensky a neskôr sme si aj ľahli a máme spolu syna. (smiech) A aj našu vlastnú firmičku a e-shop, kde Koláčovú vyrábame a predávame. Snažíme sa posúvať k lepšiemu, investujeme do udržateľnejších možností, snažíme sa čo najviac šiť lokálne, robiť veci stále kvalitnejšie. Musím povedať, že nás to všetko veľmi baví, a keď raz z toho bude mať naša domácnosť aj normálny príjem, bude to úplne báječné. Na to si však asi budeme musieť ešte počkať. Týmto ďakujem všetkým, ktorí nás podporujú, že zatiaľ napriek pandémií fungujeme…

Od té doby se sortiment docela rozrostl – co všechno je nyní k dostání?

Je toho veľa. Nerobíme už len pásikavé kúsky, tie sú skôr taká klasika. Pridávame aj tričká, ktoré majú GOTS certifikát, mikiny, čiapky. Jedno majú všetky veci spoločné – srandovné, či jemne provokatívne nápisy, písané mojim fontom. Píšem rukou. Je to moja obrovská pasia. Takže robíme veci s mojim rukopisom. Súčasťou Koláčovej sú aj príbehy, ktoré sú za každým kúskom. Či už nadobudnuté priateľstvá s ľuďmi, ktoré nám ich šijú, či modelky, ktoré sú moje vzácne bytosti a ich príbehy… Je to taký malý krásny svet v tomto čudnom svete. Okrem toho vyrábame aj kryty na telefóny, technológiou, ktorú tu naokolo máme len my, a podporujeme tak šikovných slovenských dizajnérov a ilustrátorov.

Většina promo fotek je focena v kuchyni. Už dlouho nás zajímá – je to opravdu tvoje kuchyň? A proč zrovna kuchyň?

Je to naša kuchyňa, áno. Prečo? Lebo sa nám nechcelo platiť za prenájom ateliérov, kde boli navyše fotky také sterilné a bez života. A prečo kuchyňa? Nuž, je tam najlepšie svetlo v celom našom bytíku. Naša fotografka Alex Kiňová musí pri fotení stáť na balkóne, aby obsiahla celú postavu modelky… a fotenia sú často zámienkou na stretnutie sa s mojimi úžasnými ľuďmi, na ktorých mám v živote šťastie. Fotenie v našej kuchyni je vždy zázračným stretnutím skvelých ľudí. Sú to také malé krátke žúry trojdetnej matky a jedna z mála socializačných možností. (smiech)

Máš tři děti – chlapečka a dvě holčičky. Starší holčičky jsou dvojčátka – jaké pro tebe jako pro prvorodičku bylo starání se o dvojčátka a jaké v porovnání s tím je, když máš teď děti tři?

Hlavný rozdiel je asi v tom, že moje prvé tehotenstvo bolo stresujúce, neužila som si ho, a hlavne to, že Ela a Matilda boli narodené predčasne v 33tt. Prvýkrát som ich držala v náručí týždeň po narodení, mesiac sme boli v nemocnici, učila som ich piť mlieko, chodili sme nonstop po vyšetreniach. Alanko sa narodil takmer na termín, hneď mi ho dali, hneď sa prisal a už sme ho nikomu nedali. Tehotenstvo bolo srandovné a napísala som o ňom užitočnú knižku.

Sú to veci neporovnateľné, dva šialené zážitky a oba prenádherné. O zážitkoch s dievkami som napísala dve knižky Som mama a Stále som mama, a tak sú zachytené hlavné srandy. Pri Alankovi zažívam, aké to je mať jedno dieťa, lebo to som nikdy nemala. Keď sú dievky v škole, ani neviem, čo robiť. Je to trochu nuda, priznávam. A nie, nie je to jednoduchšie, ani náročnejšie.

Ja som vždy veľmi túžila byť mamou, takže skutočne sa nemám na čo sťažovať a užívam si všetko, ako najviac môžem. Niekedy ma ide samozrejme poraziť z troch kusov detí, čo furt niečo chcú, niekedy sa pyšne teším, že ich je toľko, nakoľko sa stáva, že na mňa zabudnú a idú si svoje. Tri deti je dobrá banda. Sme dobrý tím. A to ani nehovorím o tom, aké je úžasné mať rodinu s mužom, ktorý je pozorný, starostlivý a milujúci.

Měli jste dvojčata v rodině? Někteří lidé jsou toho názoru, že dvojčátka se rodí pouze, pokud je k tomu rodinná dispozice…

Nikdy by ma nenapadlo, že budem mať dvojičky. To keby som vedela dopredu, tak ma asi porazí. (smiech) Dnes si hovorím, že kto iný by mal mať nadelené dvojičky, ak nie ja. Mali sme dvojičky v rodine. Mojej babičky sestra mala dvojičky, ale žiaľ zomreli tesne po pôrode. To som sa však dozvedela, až keď mali dievky asi rok či dva. Rodinná predispozícia isto nie je jedinou príčinou narodenia dvojičiek. Niekedy to je aj to, že si o to svojou hyperaktivitou doslova koledujete. To je môj prípad. (smiech)

Pokořila tvoje zkušenost s mateřstvím nějaké mýty?

Áno. Všetky. Som vyhľadávačka mýtov a predsudkov a milujem ich búrať. Milujem premieňať jemné materské zúfalstvo na humor. Snažím sa inšpirovať iné mamy k ľahkosti a k tomu, aby si to čo najviac užívali. Základným mýtom “dvojičky??? to bude peklo.”, som dala zbohom v momente, keď sa zdravé narodili. A to, že mať deti je obmedzujúce, vyvraciam každodenne. Možno tým, že moje deti sú predčasniatka a ich život a zdravie neboli úplne samozrejmé a ja som zažila ten najšialenejší strach a úľavu v živote, pozerám sa na to trochu inak… ale po takej siedmej večer už aj hučím od únavy, nemyslite si. 

Po narození dcer jsi začala psát blog, ze kterého následně vznikla kniha, kterou ilustroval tvůj otec. Kniha byla následně i předlohou pro slovenský seriál Som mama, ve kterém hraješ. Jak moc se liší seriál od knihy a kniha od tvého života?

Kniha sa od života príliš nelíši. Písala som ju na týždennej báze a veľmi som sa tešila, že mám konečne o čom písať. Že som si porodila dve geniálne témy. K písaniu ma inšpirovali práve spolumatky, ktoré sa neustále sťažovali na mamovanie. Chcela som písať o tom, že mamovanie je skvelé.. respektíve také, aké si ho urobíte.

Seriál má s knižkou pomerne málo. Hlavná postava som do veľkej miery naozaj ja a je až neuveriteľné, ako to dokázali scenáristi odčítať. Knižka a seriál majú spoločný humor, pohľad na materstvo a jemnú šialenosť hlavnej predstaviteľky. A aby sa nezabudlo, diel o pôrode som predpísala presne podľa môjho pôrodu, takže som si zažila malý regres. Navyše v tej pôrodnici, kde som rumázgala od strachu o deti. Takže seriálom som si urobila terapiu a zbavila sa veľkej traumy. Asi aj preto mohol prísť Alanko.

Po knize Stále som mama jsi napsala i Budem mama – bude i tato kniha předlohou pro další díly seriálu?

Nie, nie. Na ďalšie pokračovanie sa nechystáme. A ani by som na to nemala čas. Som totiž mama.

Plánuješ napsat další knihu v návaznosti na dvě předešlé? 

Napísala som knižku o tehotenstve Budem mama, ktorú som písala počas svojho tehotenstva s Alankom a ktorá je dobrým sprievodcom pre každú tehotnú ženu.

Slyšela jsi, jakožto žena pohybující se v online světě, již dříve o našem projektu BloggersRE? Co na náš projekt říkáš?

Nepočula som veruže. A ďakujem, že som sa k vám dostala. Lebo som sa hneď začítala do rozhovoru s mojou obľúbenkyňou “somfeministka”, vďaka ktorému som zistila, že aj ja som jej obľúbenkyňou. (smiech) A budem dúfať, že budem mať čas preskúmať váš projekt. Veľmi by som chcela. Nachádzať inšpiratívne ženy je moje hobby. Milujem to.

---

Instagram | Blog

---

Autor: Adéla Lelková (Grapes Magazine), Fotky: Sociální sítě Kristíny Tormové, Editace: Deni Hartmannová (Grapes Magazine)