„ÚPLNĚ ELIMINOVAT TUK Z JÍDELNÍČKU JE HLOUPOST,“ ŘÍKÁ ZDRAVĚ ŽIVENÁ

3 KNIHY POÉZIE OD ČESKÝCH AUTOROV, KTORÉ SA OPLATÍ MAŤ V POLIČKE
Nie všetkým ulahodí žáner ako je poézia, my vieme. Však to poznáte zo školy, všetky tie zamilované básne, a rozoberanie hlavnej myšlienky. Čo tým chcel autor povedať? Najabsurdnejšia veta, ktorá nás privádzala často do šialenstva, a robila z poézie niečo, čo sme nemohli vystáť. Každopádne, nech už máte k poézii akýkoľvek vzťah, knihy, ktoré vám chceme predstaviť, sú dostatočne tenké na to, aby ste ich aspoň skúsili. A nie, rozhodne to nebudú verše, aké by ste čakali. Veď uvidíte sami, ak siahnete po tvorbe týchto troch českých básnikov.
Michaela Keroušová – Nemístnosti
Viete, ako to býva – nudíte sa a bezcieľne prechádzate po internetovej stránke kníhkupectva, a náhodne (obchádzajúc pravidlo „nesúď knihu podľa obalu“) narazíte na niečo zaujímavé. A nie len na pohľad. Spisovateľka, o ktorej vieme nanajvýš to, že zbiera pivné zátky, ako by do tejto útlej knižky zozbierala všetku inšpiráciu. Hneď, ako prečítate prvé verše, budete vedieť, že je jednou z vašich šialených spriaznených duší. Píše tak originálne, svojsky a občas sa vám možno bude zdať, že aj nezrozumiteľne, kým sa nezačnete skutočne zamýšľať. Bezostyšne, až snovo poňaté každé jedno slovo vás jednoducho nemôže nebaviť.
Jan Cimický – Stopami dláždění Mademoiselle Paris
Autor, ktorý okrem tejto malinkej publikácie písal romány, musel byť skutočne uchvátený týmto mestom, aby stvoril niečo tak prekrásne sofistikované. Ach ten Paríž. Kto v ňom raz bol, musel o ňom písať. To platí aj v tomto prípade. Niet pochýb o tom, ako vnímavý je autor voči svojmu okoliu, čo by mal byť teda každý spisovateľ. V knihe nájdete letmé postrehy z obyčajného života, krásne opísané výjavy parížskych ulíc, a hlavne zachytenie daného momentu, priam impresionisticky. Aby toho nebolo málo, aj so zaujímavými ilustráciami od Jana Antonína Pacáka.

Jan Vladislav – Příběhy/parafráze
Muž, ktorý má toho na konte oveľa viac než len jednu knihu z edície súčasnej českej poézie. V tejto konkrétnej však opisuje životy umelcov, filozofov a všetky verše, nakoľko by mali byť poéziou dýchajú príbehom. Príbehom, v ktorom hľadá zmysel – či už umenia, alebo života, to by sme sa ho museli opýtať osobne. Uvidíte, že v každej strofe zasahuje viac a viac do hĺbky toho, na čo hľadá odpovede. Alebo snáď otázky? Toto čítanie, možne nebude až také ľahké, o to však zaujímavejšie.
Presvedčili sme vás aspoň trochu? Ak aj nie, len skúste zabehnúť do kníhkupectva, a uvidíte, že poézia nie je až tak zatratenia hodná, ako sa v dnešnom svete zdá. Veď ako povedal sám Jan Vladislav: “Literatura je v prvé řadě místem setkání čtenáře s autorem, člověka s člověkem a jeho údělem.” Myslíme, že sa mu podarilo nájsť hlavnú myšlienku celej literatúry. A čo vy? Našli ste tú svoju?
1 Comment
Ach, nevěděla jsem, že Cimický píše také básně.
Jinak, co se týče poezie, sama občas nějakou báseň napíšu a věřte, rozhodně to není kvůli tomu, že bych toužila po tom, aby někdo na sílu přemýšlel nad tím, co to znamená. Předenším se hlavně vypituju z aktuálního emočního rozpoložení.
Ať tak, či tak, báseň zkrátka musí člověka chytit za srdce, dotknout se jeho duše, otevřít mu snový svět. Básní, která ke čtenáři nijak nepromlouvá ani nemá cenu se zabývat.
Žádnou z těch knih zmíněných článků jsem nečetla. Možná si některou seženu.