„Kvalitná kultúra je poväčšine prevalcovaná tou masovou,“ hovorí Dominika Rusnáková
Bývalá továreň na čokoládu a cukrovinky je dnes priestorom pre ARTU – nezávislé kultúrno-kreatívne centrum pre kreatívcov a umelcov. V čele tohto projektu stojí Dominika Rusnáková, ktorej v Piešťanoch chýbalo uplatnenie v kreatívnom priemysle. Kedy a ako vznikol nápad premeniť bývajú fabriku na zmysluplný priestor? Čo je cieľom ARTY? A ako môžete podporovať miestnu kultúru aj vy, aby nezanikla?
Po ukončení štúdia v Bratislave si sa vrátila späť do Piešťan, kde si vyrástla. Na vlastnej koži si zažila, aké náročné je nájsť si zamestnanie v kreatívnom priemysle. Prečo si neodišla do zahraničia ako mnohí mladí ľudia?
Ambície odísť do zahraničia som asi nikdy nemala, aj keď si to viem predstaviť. Žijem ale v rodnom meste a život v ňom mám rada, aj napriek tomu, že mi tu mnohé veci chýbajú. Piešťany sú skvelé miesto s mnohými benefitmi, ktoré v iných mestách nenájdete. Majú veľký potenciál, len ho treba rozvíjať. Keď mám pocit, že som v tejto malomestskej bubline už pridlho, spravím si výlet do zahraničia. Pomáha mi to vyčistiť si hlavu, aj hľadať v mnohých aspektoch inšpiráciu. Vôbec ale neodsudzujem mladých ľudí, ktorí sa rozhodnú odísť. V mnohom im rozumiem. Dosť ma ale teší, keď sa vedia vrátiť naspäť a priniesť do tejto krajiny know-how, ktoré tam získali, a posúvajú to tu zas o kúsok vpred.
Veľa ľudí rieši problém s prácou aj presedlaním či hľadaním práce v inom odvetví. Prečo je podľa teba ťažké nájsť si prácu v tomto priemysle?
Ťažké je to najmä v menších mestách, kde je aj menší dopyt po týchto službách. Alebo v regiónoch. Nie je to nemožné, len tá štartovacia čiara býva o dosť náročnejšia. Ale náročnejšie, než si nájsť v kreatívnom priemysle prácu a uplatnenie, považujem v tejto oblasti zotrvať. Dokázať sa uživiť alebo byť spravodlivo ohodnotený. Stále vidím potrebu ľudí vyjednávať o cenách ich služieb alebo spochybňovanie významu týchto profesií. Je to celkom podceňovaná a pomerne krehká oblasť. Mnoho ľudí z kreatívnej oblasti má popri tom druhú prácu, ktorá ich reálne živí alebo je barličkou, keď nie sú zákazky. Myslím, že sa to ale celoplošne zlepšuje, a verím, že ten dopyt bude aj generačnou výmenou už len rásť.
Ty si v Piešťanoch začala hľadať priestory na sebarealizáciu a organizovanie eventov. Kedy a ako vznikol nápad vytvoriť kreatívny priestor, ktorý ti v meste chýbal?
V každom predošlom zamestnaní mi niečo chýbalo, aj keď som si z nich po pracovnej stránke odniesla veľa skúseností. Buď ma nijak nenapĺňala práca, nevyhovovali mi pracovné podmienky, nemohla som sa v nej nijak realizovať, alebo v nich nebola dobrá atmosféra. Nebavila ma rutinná práca, kde sa len rozdajú úlohy a skontroluje sa, či sú hotové. Ani to, že mám všetko hotové, ale musím v nej sedieť, kým neskončí pracovná doba. Dokonca ani to hlavné mesto nebolo v tom čase také, aké som si ho predstavovala. Robila som kreatívnu prácu a pri tej som chcela aj ostať.
Myšlienku priestoru, kde by som robila, čo ma baví, zdieľala ho s inými a ktoré by robilo aj občasné podujatia, som mala v hlave dlho. Bolo to zhmotnenie všetkého, čo mi chýbalo. Keď som sa definitívne rozhodla nepracovať v Bratislave a žiť v Piešťanoch, bola som mierne frustrovaná. Do Bratislavy som išla hneď po škole kvôli dvom zásadným veciam. Nebola v nich žiadna zaujímavá pracovná príležitosť a ani kultúrne vyžitie. Dokonca z neho odišli všetci moji priatelia. Návratom späť som čelila tým istým problémom. Našla som si prácu v ZUŠ, kde som viedla výtvarný odbor, ktorý mám vyštudovaný. Učiť ma bavilo, a dokonca som mala konečne slobodu, ako to robiť. Vo voľnom čase som ďalej pokračovala v interiéroch, produktových stylingoch a kreatívnych konceptoch pre lokálne značky. Robiť viacero vecí ale nie je dlhodobo udržateľné a niektorej z týchto činností som sa nechcela odovzdať naplno. Aj preto bola myšlienka vlastnej cesty jedinou možnosťou, ktorou som chcela ísť.
Dokonca si oslovila aj vedenie mesta a napokon si sa rozhodla pre bývalú chátrajúcu továreň. Rekonštrukcia starej budovy je určite náročný proces, ktorý si vyžaduje pomoc viacerých ľudí. Kto ti pomáhal a ako sa stala z predstavy reálna vízia?
Cesta k továrni bola naozaj náhoda – vôbec som nevedela, že niečo také v Piešťanoch je. Bol to taký skrytý poklad. Ja som hľadala obyčajný priestor na prenájom, ale všetky boli veľmi drahé. Niekto mi raz odporučil pozrieť aj mestské priestory, preto som sa pýtala aj priamo mestských poslancov. Dostala som informáciu, že sa plánuje obhliadka budovy “bývalého Figara”, tak si všetci toto miesto pamätali. Pridala som sa na ňu a od toho momentu som ju nevedela pustiť z hlavy.
Ten samotný proces, ktorý sa spustil, bol dlhší a zložitejší. Budova je každopádne majetkom Trnavského samosprávneho kraja a nie mesta, ako sa mnohí domnievajú, a preto sme začali komunikáciu s krajom. Pomáhali nám tiež ľudia z Novej Cvernovky. Táto pomoc bola celkom zásadná. Ak by nebolo Cvernovky, neviem, či by vôbec ARTA vznikla. Poskytli nám náhľad do toho, ako takéto centrum funguje, a pripravili nás na to, čo nás čaká. Zo začiatku sme objekt ako taký riešili viacerí, vrátane spomínaných poslancov. Boli to začiatky a otázky, čo vôbec s ním. Zo začiatku nás bolo viac, ale nikto nemal kapacitu sa tomu venovať. Spolu s Peťom Dvorským, ktorého som oslovila, a s Palom Pilařom, ktorý sa pridal, sme založili občianske združenie, spravili projekt, zobrali si úver na rekonštrukciu a riešili prerábku ARTY.
Čiže žiaden veľký tím ľudí, ale traja ľudia. Učiteľka, pražiar kávy a Lúčničiar. Pri niektorých prácach nám pomáhali aj prví ateliérnici, dobrovoľníci a partneri, ktorí chceli byť súčasťou myšlienky, ktorú tvoríme. Pri celom procese nám pomáhala aj trnavská župa, ktorá je zároveň aj partnerom a podporovateľom centra a jeho myšlienky.
Pre tých, ktorí netušia, čo ARTA je – aký je zámer a cieľ tohto projektu?
ARTA je nezávislé kultúrno-kreatívne centrum v tele starej továrne, ktoré je pomenované podľa jej pôvodného názvu. Je to taká malá transfúzna stanica pozitívnych zmien, ktoré považujeme za dôležité do mesta prinášať. Ide o relatívne väčší objekt z medzivojnového obdobia, ale my v ňom pociťujeme stále väčšiu rodinnú pohodu.
Nachádzajú sa v ňom ateliéry, v ktorých pôsobia rôzni kreatívci, lokálni aktéri a kaviareň. Okrem toho v nej robíme kultúru. Zámerom ARTY je vytvoriť inšpiratívny priestor pre prácu, ponúknuť alternatívnu kultúru a počúvať na dobré nápady a projekty. Jedným z hlavných cieľov je vyplniť to, čo mnohým ľuďom v menších mestách, ako sú Piešťany, chýba a motivovať ich ostať v týchto mestách žiť, pracovať a zaujímať sa oňho. Vytvárať nielen bezpečný priestor, ale aj nové možnosti a príležitosti. Je to odvážny projekt, ktorý potrebuje ďalších odvážnych ľudí a kritické publikum.
Ako vidíš kultúru na Slovensku? Čo pre ľudí znamená a majú o ňu vôbec záujem?
Je mi ľúto, že kvalitná kultúra je poväčšine prevalcovaná tou masovou. So svojimi kolegami to berieme ale ako výzvu učiť ľudí navštevovať aj iné typy podujatí, pozrieť si kvalitnú kinematografiu či premýšľať o veciach viac do hĺbky.
Každopádne, čo mesto, to iné ponímanie slova kultúra. Kým v tých veľkých je cítiť jej vplyv aj v bežnom živote, v malých prevláda nálepka “zábavy a voľnočasovej aktivity”. Niečo navyše, čo k životu netreba. Čo je ale super, je fakt, že pribúda stále viac kultúrnych centier a aktérov, ktorí to vnímajú a chcú ju robiť inak. Na to, aká sme malá krajina, máme celkom dosť projektov, organizácií a iniciatív, ktorým na kultúre záleží, čo považujem za veľmi dobré znamenie.
Ako by podľa teba malo mesto a dobrovoľníci podporovať miestnu kultúru, aby nezanikla?
Zaujímať sa o ňu a pestovať ju v každej jej forme a podobe. Od návštevy kultúrnych podujatí, až po slušnú komunikáciu na sociálnych sieťach. Mestá by sa mali snažiť ju podporovať nielen za vlastným prahom, ale aj mimo. Pracovať na jej koncepcii a viesť otvorený rozhovor s jej predstaviteľmi. Pričom práve komunikáciu medzi týmito stranami a jednotlivými kultúrnymi aktérmi považujem za kľúčovú.
Kultúra je podľa teba jedným z hlavných pilierov dobrého života v kvalitnom meste. Od ktorých krajín by sme si mali brať vzor a inšpirovať sa?
Nemám skúsenosť zo života v iných krajinách, preto to neviem objektívne posúdiť. Ale viac ako to, kým sa máme inšpirovať, by som videla cestu pracovať na vízii, akou krajinou chceme byť. Ako si predstavujeme Slovensko o pár rokov. Každá krajina má svoju históriu. Myslím, že už je najvyšší čas sa z tej našej poučiť a posunúť sa ďalej.
V akom štádiu je ARTA dnes? Čo ponúka a na čo sa môžu milovníci umenia a kultúry tešiť?
Dá sa povedať, že ARTA je po najnevyhnutejšej rekonštrukcii. Dali sme dokopy takmer všetko, čo bolo potrebné na jej fungovanie. Niektoré veci sú už skôr kozmetickými záležitosťami. Dôležitejšie ako oni sú však ľudia, ktorí v nej sú a to, čo sa v nej deje. ARTA ponúka okrem ateliérov pravidelný kultúrny program. Výstavy, workshopy, divadlá, koncerty či komunitné aktivity. V sobotu 3. júna nás čaká druhý ročník Dňa otvorených ateliérov, kedy bude možné spoznať všetkých ľudí pod jej strechou, ale aj celú budovu a projekt kultúrno-kreatívneho centra.
Aké ďalšie nápady a plány by si chcela v budúcnosti realizovať?
Radi by sme sa zamerali na revitalizáciu celého dvora, na ktorú musíme ešte nájsť financie. Interiér zapĺňajú prevažne ateliérnici, ktorí sú u nás v nájme. Kultúrne priestory zas najmä návštevníci centra. Dvor má byť miestom, kde sa stretnú všetci. My, ateliérnici s obedom, obyvatelia mesta, turisti, kultúrni nadšenci, okoloidúci a všetci, ktorí navštevujú miesta ako je ARTA.
Čo alebo kto ťa pri práci najviac motivuje?
Motivuje ma veľa vecí. Napríklad keď vidím, že ľudí bavil event alebo keď sa na ne pravidelne vracajú. Keď vieme prepojiť ľudí a vzniknú z toho nové spolupráce a projekty. Keď niekto príde a povie, že môže mať ateliér kdekoľvek, ale chce ho u nás, lebo sa mu páči, čo robíme. Keď sedíme v komunitnej kuchynke a niekto z ateliérnikov sa opýta, kedy budeme grilovať alebo kedy si spravíme brigádu a vymaľujeme schodisko. Skrátka také veci, ktoré sa celkom ťažko vysvetľujú, pokiaľ ich nezažívate na vlastnej koži.
Instagram | Web | Instagram | Facebook
Autor: Dominika Blchova (Grapes Magazine), Fotky: Soukromý archiv a sociální sítě Dominiky Rusnákové, Editace: Deni Hartmannová (Grapes Magazine)
