„Pre slovenských dizajnérov je najväčšia konkurencia fast fashion,“ myslí si Juliana Brnáková
Študentka odevného designu na VŠVU v Bratislave Juliana Brnáková je mladá slovenská dizajnérka, ktorá tvorí jedinečné kúsky a kladie dôraz na pomalú módu a lokálnu výrobu. Každý jej produkt je originálny, ručne robený a dizajnový kúsok. Z čoho vychádza jej aktuálna tvorba? Aké materiály využíva? A aký je jej tajný recept na úspech?
Juli, vyštudovala si odevný dizajn na strednej škole v Banskej Štiavnici a momentálne sa nachádzaš v poslednom ročníku na VŠVU. Kedy a ako si zistila, že to bude povolanie na celý život?
Od malička ma to ťahalo k tvorbe, ku kresleniu, maľovaniu, k vytváraniu odevu. Veľmi rada som si kreslila a vymýšľala odevy na modelkách, vytvárala som si módne kolekcie. Boli to len detské kresbičky, ale ja som ich brala veľmi seriózne. Dokonca som svojim bábikám šila šaty! (smiech) Pamätám sa, ako som pre svoju skupinu bábik vytvorila rovnošatu, ktorej súčasťou boli nohavice, čo je omnoho strihovo náročnejšie ako sukne.
Potom som si v 9. ročníku sama doma “na kolene” ručne ušila šaty. Absolútne som nepoznala strihy, nevedela som šiť na stroji, ale nejak ma to nezabrzdilo a jednoducho som tvorila. Cez letné prázdniny pred tým, ako som nastúpila na strednú, mi moja starká ukázala, ako sa šije na šijacom stroji, ako sa navlieka a podobne, a ja som si to asi tak na minútku prvýkrát skúsila, a hneď som išla šiť. Úplne prvá vec, ktorú som hneď v ten deň na stroji ušila, bola peňaženka s množstvami priehradok, so zipsom, so zapínaním. A od tej chvíle som sa od toho stroja nevedela odtrhnúť.
Teda postupne som zisťovala, že toto je niečo, čo ma neskutočne napĺňa a čo ma veľmi baví. Čiže po strednej som úplne prirodzene pokračovala štúdiom na vysokej škole.
Ako by si troma slovami opísala svoju tvorbu?
Jedinečná, poctivá, lokálna.
Prezraď nám viac o tvojej udržateľnej kolekcii The Chance. Aký bol jej proces, čím je jedinečná a aké materiály si pri nej využila?
The Chance je pre mňa zlomová a výnimočná kolekcia. Je to moja bakalárska kolekcia, ktorá vznikla doma v mojej malinkej dielni, ktorú mi vytvorili ocino s mojim bratom. Spomínam to preto, lebo bez tej dielni by podľa mňa táto kolekcia nemohla vzniknúť. Bolo to v čase pandémie, čiže sme zostali zatvorení doma a nemohli sme ísť pracovať do školských ateliérov.
Na začiatku kolekcie bola len myšlienka – tvorba odevov z textilného odpadu. Začala som tým, že som oslovovala slovenské firmy značky výrobne odevov s tým, či by mi vedeli poskytnúť svoj textilný odpad. Oslovila som mnohé, niektoré sa mi vôbec neozvali. Ale tie, ktoré sa mi ozvali, som potom ďalej kontaktovala. Vybrala som si rôzne druhy textilného odpadu, ale pre mňa smerodajným sa stal odpad od slovenskej značky, ktorá vyrába ponožky. Bola to taká vtipná situácia, pretože keď som pánovi majiteľovi napísala, či by mi vedel poskytnúť svoj textilný odpad z výroby, on mi napísal, že samozrejme, a pýtal sa, koľko kíl. No ja som mu na to povedala, že neviem, pretože nemám predstavu, ako ten odpad vyzerá. (smiech) On ma teda odkázal priamo do výrobne, ktorú som navštívila osobne. Pani majiteľka výrobne bola veľmi milá, ukázala mi, ako sa ponožky vyrábajú, čiže som mala možnosť vidieť celý ten proces, a tým pádom som videla, v ktorej časti procesu aký odpad vzniká. Avšak absolútne som netušila, čo s tým odpadom budem robiť. Takže som si do dielne priniesla vrecia odpadu – pre predstavu, boli to odstrižky niti a rôzne odrezky z ponožiek.
Prvé dni som teda vôbec netušila, ako tento odpad spracovať, ale postupne rôznymi pokusmi som prichádzala na systém a vytvorila som svoj vlastný autorský materiál. Takže kolekcia The Chance je jedinečná tým, že je úplne celá vytvorená len z materiálov, ktoré vznikli spracovaním textilného odpadu. Čiže celá je len z textilného odpadu, nie je tam použitý žiadny iný materiál.
Ide teda o akúsi „zero waste“ výrobu, keďže už ďalší odpad neprodukuješ? Čo všetko sa dá z takého textilného odpadu vyrobiť?
Áno, je to v podstate zero waste výroba, pretože nielenže pracujem s odpadom, ktorý spracovávam, ale taktiež už neprodukujem ďalší odpad.
Ja som najprv z tohto svojho autorského materiálu, ktorý je teda vyrobený z odpadových nití, vytvárala odevy, čiže bundy a kabáty, avšak tvorba tohto materiálu je pomerne časovo náročná, keďže sa celý tvorí ručne, čo znamená, že aj cena takéhoto materiálu potom stúpa. Čiže som rozmýšľala nad tým, že by som z neho mohla vytvoriť niečo, čo je menšie. A tak som začala vyrábať rôzne kabelky, taštičky, a predovšetkým ľadvinky. Ľadvinky z tohto materiálu sa vlastne stali takým výsledným produktom, ktorému predchádzal celý tento proces. Vyústilo to do toho, že sa tento môj autorský materiál postupne dostáva aj medzi ľudí, keďže si ľadvinky z neho môžu zakúpiť v kamenných predajniach alebo online.
Bol to vždy tvoj zámer stať sa udržateľným a etickým dizajnérom? Čo ako prvé zvýšilo tvoje povedomie o problematike rýchlej módy?
Myslím, že niekedy na strednej som robila projekt o fast fashion, čo bol taký pre mňa prvý kontakt s touto témou. Ale od začiatku to nebol môj zámer. Aj keď vždy, keď som tvorila, tak ma tak nejak podvedome iritoval a hneval textilný odpad, ktorý mi vznikal, takže som nedokázala vyhodiť rôzne odstrižky látok, pretože mi to bolo z princípu ľúto. Bližšie som sa k tejto téme dostala na vysokej škole – na prednáškach. A potom to už išlo prirodzene.
Udržateľné veci od lokálnych dizajnérov považuje mnoho ľudí za drahé, preto sa často výberu do second handov. Čo všetko sa za tvojou dizajnérskou prácou skrýva?
Toto je veľmi dobrý podnet, dobra otázka, pretože aktuálne sa aj touto témou zaoberám vo svojej diplomovej práci. Téma ceny dizajnového produktu je niečo, s čím sa vlastne stretávam celý svoj tvorivý život. Dalo by sa o tom rozprávať veľmi dlho, pretože sa na to dá pozerať z rôznych pohľadov. Áno, vnímam to, že ľudia berú dizajnové produkty ako drahšie, avšak mnohokrát si neuvedomujú, čo sa za tou cenou skrýva. Ale nie je to len ich chyba, pretože to mnohokrát nemajú ako vedieť alebo v dnešnej uponáhľanej dobe nemajú čas sa o to zaujímať.
Za dizajnérskou prácou sa skrývajú hodiny a hodiny driny. Na začiatku je nejaký nápad, ktorý niekedy príde rýchlo a sám, ale niekedy to trvá dlho, kým niečo vymyslím. Je to veľmi nevyspytateľné. Ďalej nasledujú hodiny skicovania, kreslenia, navrhovania. Potom sú to výbery materiálov – pokiaľ si netvorím sama materiál, tak je to zaháňanie materiálov. Toto zaberá naozaj veľké množstvo času. Ladenie materiálov, či sa k sebe hodia, či sú vhodné na ten daný produkt, či ich je dostatočné množstvo, čiže vypočítanie spotreby materiálov…
Pokiaľ si materiál vytváram sama, tak je to samozrejme tvorba materiálu – musím najskôr ísť do výrobne vziať odpad, potom ho v dielni pretriediť, rozdeliť farebne, pretriediť, ktorý je vhodný a ktorý nie. Následne ho spracovať. To sme stále ešte len pri materiály, a keď už mám materiál zabezpečený, môžem začať vytvárať – to znamená, že musím skonštruovať strih, musím si vyskúšať, či funguje ,či dobre sedí, a ak nie, treba ho upraviť. Nasleduje polohovanie strihu na materiál, strihanie jednotlivých dielov a až potom sa dostávame k samotnému šitiu – čiže ušitie, vyskúšanie, či je to dobre ušité, či to sedí. Upraviť, ak niečo nesedí, a ďalej samozrejme nasleduje ďalšia časť procesu, a to je fotenie. Editovať a potom prezentácia vo forme prehliadok alebo predajných showroomov či prezentácia cez sociálne siete.
Kto je tvoj ideálny zákazník? Na akú skupinu ľudí myslíš, keď tvoríš kolekciu?
Môj ideálny zákazník je človek, ktorý si váži hodnotu ručnej a dizajnérsky práce. Asi nie som zameraná na konkrétnu skupinu ľudí, bola by som rada, ak by sa moja tvorba dostala čo najširšiemu okruhu ľudí.
Mnoho ľudí je toho názoru, že umením sa je ťažko uživiť. Ako na tvoje rozhodnutie, stať sa umelkyňou, reagovala tvoja rodina a okolie?
Je to skutočne náročné. Myslím si, že ak človek nie je ochotný tomu venovať svoj čas, tak by sa do toho ani nemal púšťať. Pretože ak niekto chce pracovať len 8 hodín denne 5 dní v týždni , tak toto nie pre neho cesta. Ale moja rodina má v tomto plne podporovala a podporuje. Nikdy mi to nevyhovárali a nechali to rozhodnutie na mňa.
Slovenská módna scéna lokálnych značiek sa počas minulých rokov rozrástla. Ako by si ju zhodnotila? Nebojíš sa konkurencie?
Som rada, že sa slovenská móda rozvíja. Som rada, že sa začína zaujímať aj o mladších a nových dizajnérov. Aj keď ma niekedy mrzí, že naše média radšej píšu o svetových značkách než o lokálnych tvorcoch.
Ja si myslím, že pre nás slovenských dizajnérov je najväčšia konkurencia fast fashion. Nie je to konkurencia v oblasti kvality dizajnu a spracovania, ale je to určite konkurencia v oblasti ceny. Pretože cenovo dizajnér nikdy nemôže ísť tak nízko, ako si to môže dovoliť fast fashion – ktorá si to môže dovoliť len s veľmi neetických dôvodov. Ja by som bola určite rada, keby sa ľudia začali viac zaujímať o to, kto vyrobil ich odev a kde vznikol ich odev.
Aký je teda tvoj tajný recept na úspech? Čím podľa teba dokážeš zákazníkov zaujať a presadiť sa?
Neviem, či nejaký recept mám. Ja jednoducho len tvorím a pracujem. Myslím, že moja tvorba je výnimočná, nevšedná. Vždy sa snažím o najvyššiu kvalitu vypracovania, na to si potrpím. Myslím, že zákazníci sa môžu na mňa spoľahnúť, že vždy urobím maximum preto, aby boli s produktom spokojní.
V roku 2021 si získala ocenenie Nová tvár módnej scény na Bratislavských módnych dňoch, predviedla si svoju kolekciu na Fashion live 2021 a tvoju tvorbu sme mohli vidieť aj na medzinárodnej výstave Textile art of today či v časopise EMMA. Čo pre teba tieto úspechy znamenajú?
Veľmi si vážim každú príležitosť prezentovať svoju tvorbu. Či už sú to prehliadky, fotenia, rozhovory, alebo výstavy – všetko pre mňa veľa znamená, pretože je to úžasný pocit, keď sa o vašu tvorbu zaujímajú iní ľudia. Je to pocit zadosťučinenia, že tie hodiny prace stáli za to. Veľmi za tieto momenty ďakujem.
Čo plánuješ a kde ťa môžeme v najbližšej dobe vidieť?
Momentálne usilovne pracujem na svojej diplomovej práci, ktorá vyvrcholí absolventskou prehliadkou niekedy v júni. Predtým ma môžete vidieť v máji na Zlín Design Weeku a chystám ďalšie projekty, ktoré sú v procese. A samozrejme sa nebránim novým spoluprácam.
Autor: Dominika Blchova (Grapes Magazine), Fotky: Sociální sítě Juliany Brnákové a fotografky Jana Sitárová a Kamila Zuščáková, Editace: Deni Hartmannová (Grapes Magazine)
